Janie Hannagonova

Uplynuli ešte len tri mučivé týždne od začiatku školského roka. Ak mám povedať pravdu, pri prvej možnosti by som sa otočila a neváhala vrátiť späť do druhého ročníka. Áno, bola som si vedomá toho, že tretí ročník nebude najľahšie obdobie môjho života, no až takto som si to naozaj nepredstavovala. Každý deň sa modlím, aby moja každodenná šálka kávy bola ešte o čosi silnejšia ako tá predošlá. Začínam sa cítiť poriadne vyčerpaná a nepomáha ani deväť hodín spánku denne. Hlavu mám už pomaly ako balón a každou chvíľou čakám, kedy od toľkého množstva informácií, povinností a úloh praskne. Myslím, že to bude onedlho 😄. Po celodennom učení si večer ľahnem do postele s pocitom, že vôbec nič neviem (kto vie, či je to len pocit).
Tento rok som taktiež dostala na krk povinné čítanie, ktoré som mimochodom nikdy nemala v láske a pocit, že mám niečo čítať nasilu vo mne vyvoláva ešte väčší odpor. Nie všetky knihy totiž patria do môjho obľúbeného žánru a čítať niečo, čo človeku neprináša radosť je podľa mňa veľká hlúposť, alebo sa mýlim? Na druhej strane súhlasím, že mladí ľudia v mojom veku knihám veľmi neublížia a majú ich po ruke len na zabíjanie pavúkov prípadne múch 😅 a toto je aspoň jeden zo spôsobov, ako ich prinútiť čítať, no samozrejme na to doplácame jedine my, pravidelní čitatelia. Odpor, či neodpor päť kníh sa samo neprečíta. Myslím, že najdesivejším faktom na tom všetkom je termín a to začiatok októbra. Podľa mňa fyzicky ani psychicky nemožné splniť pri toľkej kope povinností. Zatiaľ som v štádiu "rozčítaná prvá kniha", takže naozaj neviem, ako to stihnem. Máte nejaké rady? Budem vďačná za všetky nápady.


Taktiež som tento rok dostala predmety ako právo alebo praktikum z daňovej sústavy z ktorých som miestami totálne mimo (a to je len začiatok). Niekedy, keď v autobuse počujem štrnásťročné deti vysloviť vetu "Mám depku" zastavuje sa mi myseľ. Dieťa moje, z čoho ty môžeš mať depresiu? Často začínam mať pocit, že dnešné deti sa chcú chovať až príliš vyspelo. Keď som bola ja v ich veku (občas mám pocit, že to bolo pekne dávno) ani som netušila, čo to vlastne je. To, že sa niekedy cítime zle hneď neznamená, že máme depresiu. Zrejme to nebol náš šťastný deň a o pár hodín, dní to prejde, narozdiel od depresie. Myslím, že ľudia si tieto pojmy veľmi často zamieňajú. Jeden podobný deň som nedávno zažila a poviem vám, hnevala som sa na všetkých a na všetko.
Poznáte ten pocit, keď ráno pozriete von oknom, vidíte sivé upršané počasie, a tak nejak podvedome cítite, že toto zrejme nebude váš šťastný deň? Niekedy ani nemusím vystrčiť nos spod teplej periny aby som zistila, že to bude opäť jeden z tých menej sľubných dní. Ja a upršané počasie, to nikdy nejde dokopy. Dážď ma nemá veľmi v láske (rovnako ako ja jeho, aspoň si nič nedlžíme). Raz pohltená vo vlastných myšlienkach skočím do tej najväčšej mláky na chodníku a krásne si zamočím celé tenisky, inokedy som mokrá od hlavy po päty (doslova) a ani jedna nitka na mne nie je suchá. To je tak, keď ste natoľko leniví aby ste si už konečne po toľkých rokoch zaobstarali poriadny pršiplášť a gumáky. Moja hlúposť sa mi pekne vypomstila, a tak som došla do školy mokrá, ako keby ma práve niekto hodil do vane. Naozaj som si vtedy pripadala zúfalo a až príliš bezradne. To zrejme spôsobilo, že som v ten deň zabudla na hromadu vecí a rozpútala menšiu hádku. Začínala som si myslieť, že sa na mňa zosypalo všetko naraz. Neobišlo sa to ani bez nejakej tej slzičky a výčitiek v čom je môj život horší od iných.

Dnes už myslím triezvo a všetky tie hlúposti typu "Prečo nemôžem aj ja chodiť do školy autom, ale cestovať každý deň v preplnenom autobuse? Prečo nemám aspoň trochu viac sebavedomia ako ostatní? Prečo niekedy neviem povedať aj nie?" mi pripadajú smiešne. Nezáleží na tom ako ťažký náš život je, záleží na nás, ako sa s ním popasujeme. Nemôžem rezignovať hneď pri menšom probléme aj keď je toho v poslednej dobe na mňa až príliš veľa a nezvládam to tak dobre, ako by som chcela. Často hľadáme iba chyby a nevšímame si to, čo už máme. Myslím, že dôležitejšie, ako hocičo na svete je zdravie, rodina a porozumenie (to už pomaly v dnešnej dobe vymiera). Najdôležitejšie je bojovať so všetkými problémami, ktoré nás stretnú. V poslednej dobe je môj život v štádiu "to prejde". Všetky starosti, povinnosti, smútok raz pominú, no potom prídu ďalšie. Je to ako nekonečný kolobeh, ktorý k životu patrí.

Aký je váš vzťah k jesennému počasiu? Máte tiež občas dni, keď si poviete, že už ďalej nevládzete?

Janie

Opäť tu máme ten tajomný sychravý čas, dážď a dni presedené v teple našej izby. V lete som sa sťažovala, že potrebujem ochladenie a neznášam horúčavy, no teraz musím priznať, že mi celkom chýbajú. Vždy je to tak, že chceme to, čo nemôžeme mať a keď to už máme, zase nie sme spokojní. Tak to ide stále dookola a ľudia stále frflú na to, aký je život hnusný. Nie sme to len my, ktorí mu kladieme prehnané požiadavky?
Samozrejme, som šťastná, že konečne prišiel ten čas, keď sa môžem zašiť do tepla mojej izby, sadnúť do obľúbeného kresla so šálkou dobrého čaju a do ruky zobrať milovanú knihu. Pri poslednom pohľade na moju skromnú knižnicu som si uvedomila, že nemám čo čítať. Nie je to tým, že by mi chýbala nejaká nová kniha. Pokojne môžem zájsť do knižnice a niečo nájsť, no vo väčšine prípadov je to tak, že si domov odnesiem milión kníh, no neprečítam ani jednu. Tentokrát to nie je nedostatkom času, ale skôr sa obávam, že žiadna z tých kníh neprekoná moje očakávania. Poznáte ten pocit, keď sa bojíte sklamania a radšej to necháte tak? Viem, možno som príliš zaujatá, no málokedy nájdem knihu, ktorá by mi sadla. Niekedy je to nudný dej, inokedy obyčajná obálka alebo len príliš presladená romantika. Nie som zrejme náročná len na seba, ale aj na výber literatúry, no nemienim strácať čas s knihami, ktoré mi nedokážu nič dať. Nestáva sa často, že by som pri knihe plakala a už vôbec nie, aby som plakala pri knihách ako Na vine sú hviezdy alebo Zostaň so mnou. Musím povedať, že ani filmy ma príliš nechytili za srdce a nevyronila som ani slzu (dúfam, že ma za to niekto nezačne preklínať 😄). Som zrejme silná povaha, čo sa týka kníh a filmov, no existuje niekoľko kníh pri ktorých moje oko nezostalo suché a to už je čo povedať. Od tých čias mám strach, že ich už žiadna iná kniha neprekoná. 

Tak čítam dookola tie isté a ešte stále som ich neprestala milovať. Sú to proste zlatíčka, ktoré budú v mojom srdci navždy a nikdy na nich nezabudnem, pretože sú také krásne, že sa to ani nedá opísať pár slovami. Nie je ich veľa, no pre mňa sú to jednoznačne srdcovky.

1. Legenda o lietajúcom Cypriánovi

"Prešiel svetlom i tmou, aby našiel stratený sen."

Kniha pri ktorej moje oko nezostalo suché do úplného konca. Tento príbeh mám asi najradšej zo všetkých. Nie, nie je to preto, že sa odohráva v Červenom Kláštore a prostredí Pienin 😄. 

Je to príbeh človeka s ktorým sa osud naozaj nemaznal. Vo väčšine prípadov je hlavný hrdina vykreslený ideálne, bez chýb, no tento nie je kladnou postavou. Je to obyčajný človek, ktorý hľadá zmysel života. Okúsi lásku, smrť aj krviprelievanie, no nakoniec nájde svoj zmysel života a vykúpenie z hriechov, ktoré napáchal na mieste stratenom v horách.

Nemám príliš v láske slovenských autorov, no Marriana Čengel Solčanská má môj veľký obdiv. Krásne spracovala legendu, ktorá sa odjakživa spája s miestom na ktorom akoby zastal čas a pretavila ju do niečoho, na čo budem vždy spomínať s láskou a hrejivým pocitom v duši. 

2. Zlodejka kníh

Odvaha ukrytá medzi riadkami

Malé dievča, ktoré si od začiatku získalo miesto v mojom srdci. Túto knihu môžem čítať stále dookola a nikdy neprestanem plakať nad zverstvami, ktoré sa v tej dobe odohrávali. Silný príbeh dievčaťa, ktoré sa nebálo ukázať svoju ľudskú tvár.
Príbeh je zaujímavý aj tým, že rozprávačom je samotná smrť a verte mi, aj ona má srdce. Zvláštne je, že tí, ktorým bolo súdené prežiť, umrú a tí, ktorým bolo súdené umrieť, prežijú. Smrť vám už dopredu prezradí koniec, aby ste nakonci neboli až príliš zdrvený.
Pravdupovediac, aj tak ma tento koniec úplne položil a musela som ho čítať po častiach, aby som toľko neplakala. Príbeh o veľkej odvahe zachovať si ľudskosť aj napriek neľudskosti, ktorá panovala všade navôkol patrí k najdojímavejším, aké som kedy čítala. 

3. Dievča z Titanicu

Príbeh inšpirovaný skutočnou udalosťou, ktorý upútal moju pozornosť hneď, ako som uvidela jeho názov. Mám pocit, že to bol osud. Nie je predsa možné, aby môj pohľad len tak náhodne padol na túto knihu, keď okolo boli tisícky ďalších.
Napriek tomu, že pri filme Titanic som neplakala, táto kniha vo mne vyvolala zmiešané pocity. Raz som plakala, inokedy zase radovala. Zžila som sa s osudom hlavnej hrdinky a v ten strašnej hodine smrti som začínala mať pocit, akoby som tam bola s ňou a bojovala o záchranu. Cítila to zúfalstvo, ktoré panovalo na lodi a výčitky ľudí, ktorí mali to šťastie a prežili.
Myslím, že príbeh Titanicu je tak silný, že v nás zostane žiť ešte dlhé desaťročia až dokým sa nestratia posledné známky o jeho existencií. Dúfam, že sa to nikdy nestane, pretože tento príbeh si zaslúži aby ho poznali celé generácie.

"Niekedy si želám, kiežby som išla ku dnu s ostatnými. Prečo by ma Boh zachránil, keď tisícky zomreli - niektorí z nich bohatí milionári? Videla som v tej vode dieťatká, ktoré boli modré od zimy, a myslím si, že ich tváričky ma budú strašiť v snoch do konca života."

4. Nebo nie je výmysel

Fascinujúci príbeh malého chlapčeka, ktorý s detskou úprimnosťou a jednoduchosťou rozpráva o návšteve v nebi. Nezáleží na tom, či veríte alebo nie. Tento drobec vás presvedčí o tom, že nebo naozaj nie je výmysel. Všetky tie skutočnosti, ktoré opisuje mi pripadajú tak zvláštne a tajomné, až mi niekedy lezie mráz po chrbte. Viem, možno som naivná, no verím, že existujú anjeli aj nebo. Myslím si, že vo všetkých tých knihách je kúsok pravdy. Nikto to totiž nevie vyvrátiť ani potvrdiť, a tak je na každom z nás, či sa tomu rozhodneme veriť.


5. Voda pre slony

Čo takto zájsť do veľkolepého svetového cirkusu bratov Benziniovcov? Ľudia ani netušia, koľko krutosti a neľudskosti sa v ňom ukrýva. Zaujímavé je, že celý príbeh rozpráva už deväťdesiatročný Jacob, ktorého jeho deti zabudli v domove dôchodcov a on, ako jediný nemohol ísť na vystúpenie cirkusu, ktorý práve prišiel do mesta. Rozpráva svoj ťažký životný príbeh o tom, ako stratil obidvoch rodičov a nemal inú šancu, ako naskočiť do vlaku svetoznámeho cirkusu. Najviac mi bolo ľúto slonice Rose, ktorá trpela iba preto, že sa nevedela naučiť ani jednoduché príkazy. Každý však dostane to, čo si zaslúži, pretože život je vždy férový. Raz dáva a raz berie.
Napínavo som hltala každú jednu stranu a netrpezlivo čakala, čo bude ďalej. Nemám rada romantiku, no v tejto knihe som našla najmä veľa odvahy prežiť. Na jednej strane mi pripomína rozprávku v ktorej nakoniec zvíťazí dobro nad zlom, ale aj silu vzoprieť sa osudu, pretože nič nie je nemožné ak v to veríte.

Janie

V poslednej dobe som začala myslieť viac ekologicky. Často uvažujem, aký dopad bude mať asi moje konanie na prírodu, ktorú tak milujem. Musíme si totiž uvedomiť, že to, čo je pre nás dnes samozrejmosťou už zajtra byť nemusí. Dennodenne vidím, ako sa kedysi z krásnych zelených lúk stávajú stavebné pozemky, kde o niekoľko mesiacov, rokov budú stáť ozruty z kameňa. Príroda nám dáva znamenia, že niečo nie je v poriadku, no my sa ich snažíme ignorovať, akoby vôbec neexistovali a stále žijeme v tom našom rozšafnom spôsobe života. Nakupujeme kozmetiku plnú chémie, či igelitové tašky, ktoré sa v prírode rozložia len veľmi ťažko, plytváme elektrinou a nešetríme papierom. Nečudujme sa, že každým rokom pribúdajú silnejšie povodne, keď vyrubujeme lesy. Verte mi, aj tie majú na svete určitú funkciu okrem toho, že produkujú kyslík. Ak ste ešte nestihli postrehnúť, 2. augusta sme vyčerpali prírodné zdroje, ktoré Zem dokáže za rok doplniť. Takže teoreticky aj prakticky žijeme na dlh. Ešte stále máte pocit, že bol dobrý nápad kúpiť dnes tú plastovú tašku? Čo tak vymeniť ju radšej za látkovú, ktorú môžete použiť opakovane? Dnes sa už dajú zohnať naozaj s rôznymi možnými aj nemožnými motívmi a ak náhodou nenájdete svoju vysnívanú, môžete sa zabaviť jej zdobením.

Dnes som sa rozhodla trošku zabrdnúť aj do módy, keďže od čias, keď som sa odhodlala od základov prebudovať blog sa tu už žiadny new in či haul neobjavil (ubezpečím vás, že zrejme ani neobjaví). Nakupovať som však nikdy neprestala, len to už nie je v takom masívnom množstve. V posledných rokoch som si obľúbila najmä recyklovanie oblečenia. Páči sa mi myšlienka záchrany oblečenia, ktoré už nikto nechce. Príde mi to ekologickejšie, ako nakupovať oblečenie v obchode. Pomáham tým nie len prírode, ale aj samej sebe. Predsa len, dokážete tým ušetriť pekných pár drobných a odložiť si ich na kávičku či koláčik. (Teraz už zrejme viete na čo míňam väčšinu svojich peňazí 😄.) Nie je však všetko zlato, čo sa blyští a na to by sme mali pamätať ešte pred tým, ako si niečo odnesieme domov. Aké sú výhody, či nevýhody nákupu v second-hande?
V prvom rade chcem povedať, že existujú aj ľudia, ktorí v obchodoch s oblečení z druhej ruky nenakupujú. Nie preto, žeby tam nikdy nič nenašli, len sa im proste protiví pocit, nosiť oblečenie po niekom neznámom. Pravdaže im to nezazlievam, je to ich rozhodnutie, avšak myslím, že častokrát si tieto pocity ľudia iba nahovárajú. Ja s tým nemám najmenší problém, skôr mám pocit, že si v poslednej dobe sama vnucujem strach z malých alebo neznámych uzavretých priestorov (o tom však inokedy). Ak si oblečenie dôkladne operiete nemal by s tým byť žiaden problém. Častokrát mám radšej už nosené oblečenie, predsa len je trošku natiahnuté, čím sa stáva pohodlnejším a jemnejším, narozdiel od nového.
Je to rozhodne lacnejšie a za cenu jedného trička si pokojne vyberiete aj tri. Potom vám nie je ľúto oblečenie darovať, či po niekoľkých použitiach vyhodiť (aj keď tento spôsob ja nepreferujem). Samozrejme aj nakupovanie lacného oblečenia má svoje nevýhody. Častokrát si dokážeme pri nepozornosti kúpiť obnosené, zničené alebo rozťahané oblečenie, ktoré je súce akurát tak na nosenie doma. Moja rada znie, poriadne si oblečenie poprezerať a najlepšie aj viackrát. Pri prvom prezretí nemusíte zachytiť všetky nedostatky. Nebojte sa, nebude vyzerať hlúpo, ak sa dobre poobzeráte, robí to hádam každý. Dôležité je rozmyslieť si, či daný kúsok potrebujete, prípadne si ho aj vyskúšať, ak máte možnosť. Tak zabránite nechcenému kopeniu vecí, ktoré vám nesedia, alebo sa nehodia do kategórie oblečenia medzi ľudí.
Ja si rozhodne tento spôsob nakupovania neviem vynachváliť, často nájdem aj nové kúsky, ktoré bežne v obchode mohli stáť peknú sumu peňazí. Mám z nich obrovskú radosť a hrejivý pocit na duši, že som opäť urobila niečo pre dobro prostredia v ktorom žijem. Príroda mi totiž vôbec nie je ľahostajná. Kde inde by som potom mohla zahodiť myseľ a nájsť svoju dušu?

Janie

Tak a je to tu. Deň, ktorý by sme najradšej oddialili, no nič netrvá večne, ani prázdniny. Po dvoch mesiacoch znova zasadneme na naše známe aj neznáme miesta, možno sa o ne stihneme aj pobiť 😅, pretože každý chce samozrejme sedieť vzadu. Avšak mám naozaj overené, že pod lampou je najväčšia tma a minulý rok mi celkom vyhovovalo sedieť v prvej lavici pri katedre. Je tam totiž väčší kontakt s učiteľom (vtedy, keď je to potrebné) a priateľský vzťah so žiakom. Dá sa s nimi porozprávať o hocičom a opýtať na pár vecí z učiva, ktorým nerozumiete, bez toho, aby ste museli vykrikovať na celú triedu a verejne sa priznať, že vás výklad naozaj zaujíma.

Zajtrajšok bude zrejme najdôležitejší pre tých, ktorí prvýkrát prekročia prah strednej školy. Na svoje kroky si pamätám celkom presne. Nesmelé a roztrasené. V žalúdku mi vyhrával ten najväčší symfonický orchester a nervozita by sa dala krájať na malé kúsočky. Všetko však prešlo a ja dnes nastupujem do tretieho ročníka ako hrdá ekonómka. Ak mám však povedať pravdu, vidieť rozvrh týždeň pred začiatkom roka nebol príliš dobrý nápad. Možno by som si ušetrila tu žalúdočnú nervozitu a menší infarkt na neskôr. Dve nulté hodiny za sebou a zmena učiteľov ma vôbec nepotešili. To som však mohla čakať, už nie som malé dieťa a niekedy mám pocit, že naša škola nás nechce naučiť len potrebné vedomosti, ale aj pripraviť na tvrdý režim mimo školy (či už v práci, alebo na vysokej škole). Každopádne, roky nesmierne rýchlo letia a o rok už budem riešiť stužkovú slávnosť a maturitu z ktorej mám už teraz nervozitu. 

Niekedy len tak myslím na zlaté časy na základnej škole a spomínam, aká som bola hlúpa, keď som sa nevedela dočkať strednej školy. Dnes by som však neprijala možnosť vrátiť sa späť. Môj bývalý kolektív totiž nebol o nič lepší ako je ten dnešný, no našla som si pár priateľov, ktorých mám veľmi rada a nesmierne sa teším, keď ich po dlhých mesiacoch znova uvidím. 

Podobne ako po minulé roky, aj tento budem potrebovať veľa motivácie, aby som všetko zvládla s ľahkosťou. Tá je totiž v živote najdôležitejšia. Všetko sa dá zvládnuť, ak v to veríte. Horšie však je, ak nemáte presne stanovený cieľ a to je zrejme aj môj prípad. Často si kladiem otázku, kam sa bude uberať môj život po strednej škole? Ľudia mi vravia, že by som nad tým mala začať rozmýšľať, no ja stále tápam. Raz som nadšená z myšlienky, ísť na vysokú školu, inokedy sa zase do toho príliš nehrniem. Bojím sa totiž nesprávneho rozhodnutia podobne, ako to bolo pri výbere strednej školy. Nemôžem povedať, že by bola zlá, no nie je pre mňa to pravé orechové. Uvažovala som nad rôznymi možnosťami, no dospela som k tomu, že študovať ekonomiku ešte aj na vysokej škole by pre mňa bolo príliš vyčerpávajúce a beriem to ako takú zálohu. Niekedy uvažujem nad pedagogikou, inokedy zase nad žurnalistikou. Každopádne, ešte mám nejaký čas, tak dúfam, že sa rozhodnem múdro. 

Ak ste čakali, že v tomto článku nájdete veci, ktoré som si kúpila do školy alebo outfit, ktorý si zajtra oblečiem, dúfam, že nie ste príliš sklamaní. Nie je to pre mňa dôležité a taktiež to nie je nič zaujímavé, pretože zväčša preferujem iba obyčajné zošity z recyklovaného papiera za niekoľko centov. Nenakupujem tie krásne biele zošity s perfektnou obálkou. Predstavte si, koľko lesov by museli ročne vyrúbať, ak by sme všetci nakupovali iba zošity z nového papiera? Celkovo mám pocit, že už aj tak veľmi využívame prírodu a nevážime si nič čo nám dáva, ale o tom pri inej šálke kávy. Majte sa a držím vám palce v novom školskom roku.

Janie